Prečo mačky pradú?

Určite aj vaša mačička rada pradie, keď ste pri nej alebo ju hladkáte. Prečo však mačičky vyludzujú tieto zaujímavé zvuky? Zvuky, ktoré vás ukludnia a pohladia na duši. Nech ten čertík vyparatí čokoľvek, ten blažený pohľad na vás a pradúce klbko na kolenách stojí zato.

Poďme sa však pozrieť na to, čo to pradenie vlastne znamená. Najprv však nesmieme zabudnúť ako také pradenie vzniká. Podľa jednej z teórií vzniká prerušovaným sťahovaním hrtanových a bránicových svalov. Iná teória hovorí, že vzniká vibráciou nepravých hlasiviek uložených za hlasivkami pravými. Mačky dokážu priasť dlhú dobu, bez zmeny tónu a vedia sa popritom aj nadýchnúť aj vydýchnuť. Všeobecne platí, že mačičky pradú, keď sú spokojné. S tým bude určite súhlasiť aj veľa z vás. Avšak mačička spustí motorček aj v prípade keď je v strese alebo ju niečo bolí, nakoľko pri pradení sa mačkám uvoľňujú endorfíny, ktoré zmierňujú bolesť. Prečo je tomu tak? Jednou z teórii je, že mačičky vedia prespať kľudne aj 16 hodín ak nie aj viac. A teda vedú energicky veľmi úsporný život. Za normálnych okolností by dochádzalo k svalovej atrofii a rednutiu kostí. Jemné vibrácie tvorené pradením pomáha spevňovať kosti a podporuje hojenie rán. Táto teória je podporená aj tým, že v porovnaní s mačkami, psovité šelmy trpia častejšie na rôzne svalové či kostné abnormality aj napriek tomu, že vedú omnoho energickejší život.

Pradenie má overené účinky aj na psychiku človeka. Istý francúzsky veterinár Jean-Yves Gauchet nahral pradenie svojej mačky, ktoré potom namixoval tak aby z toho vzišla vyše 30 minútová nahrávka. Pri experimentoch nahrávka pradúcej mačky citeľne znižovala úzkostné stavy, stres, nervozitu a dokonca mala pozitívny vplyv na zaspávanie. Možno to poznáte aj na vlastnej koži, kedy po stresoch z práce, prídete si pomojkať mačičku a ona ako keby všetku tú nervozitu do seba nasala.

Mačičky vedia vyludiť veľmi veľa zvukov a mnoho je takých, čo sa podobá až detskému plaču. Mačky pravdepodobne týmto tónom, ktorý je omnoho vyšší ako klasické pradenie a ktorý využívajú práve plačúce deti, nás chcú donútiť zbystriť pozornosť a urobiť všetko pre to, aby sme ich volanie o pomoc vyriešili na všeobecnú spokojnosť. Odkiaľ to však mačky môžu vedieť? Jedno je isté – určite nie sú hlúpe, ako sa o nich neraz tvrdí. Aj toto je jeden z dôkazov, že za relatívne krátky čas spolunažívania sa naučili vo svoj prospech využívať ľudské slabiny. A hoci sa mačací mozog s tým naším zdanlivo nemôže rovnať, nakoniec aj tak skáčeme tak, ako mačky pradú.